04/08/2025
Dovolenkový príspevok – alebo o tom, ako sa vie Slovák so Slovákom dohodnúť.
Minulý rok som dostal darček – týždeň na ostrove Madeira v Atlantiku. Darček deň pred odletom.
Let plný turbulencií a adrenalínové pristátie na jednom z najnebezpečnejších letísk sveta vyvážil pekný hotel a izba s čarovným výhľadom na šíry oceán. Vzal som si aj ďalekohľad a tak som v podvečer mohol z balkóna pozorovať, popri plaviacich sa lodiach, šantiace húfy delfínov.
Počas prvých raňajok na terase, v priestorovo veľkorysej hotelovej jedálni, som si všimol zopár mužov v strednom veku, ktorí „lovili“ klientov pre svoje podnikateľské zámery. Len čo som sa usadil, prišiel ku mne asi 38 ročný muž. Predstavil sa menom Štefan. Neviem čím to je, ale od strednej školy mojimi najlepšími priateľmi sú práve nositelia tohto mena. Asi aj preto vzbudil vo mne dôveru. Bol to Maďar, lepšie povedané taký mix – mamu mal srbskú Slovenku a otca Maďara. Používal veľa slovných archaizmov.
Štefan, dvakrát rozvedený, pochádzal z obce Deszk pri Szegedíne. Okrem rodiny prišiel aj o zamestnanie, a dostal sa do finančnej tiesne. Rozhodol sa vycestovať na ostrov v Atlantiku a začať od nuly. Stará sa o turistov, organizuje plavby za delfínmi a veľrybami (tak to prezentuje) a ponúka kurzy potápania. Namotal ma ešte predtým, ako som stihol prvýkrát usrknúť z rannej kávy.
Delfíny som videl už viackrát, ale vidina vidieť veľrybu ma lákala. Rovnako tak skúsiť aspoň raz v živote ozajstné potápanie v oceáne. Dohodli sme sa. Štefan bol rád a potľapkal ma po pleci, vraj Slováci sa vždy dohodnú. Tak to povedal... Pišta...
Tretí deň môjho pobytu sme vyplávali. Kým konkurenti Štefana brali turistov na veľké katamarány, Štefan ma posadil do labilnej orechovej škrupinky, v ktorej by som si nebol istý ani na našom potoku. Bolo mi jedno, že som zaplatil za plavbu za veľrybami, v duchu som si želal, aby sme žiadnu nestretli. Do loďky tu a tam šplechlo aj za vedro vody. Štefan mi ukázal na akúsi plastovú misku a kázal mi vodu z loďky vylievať. Ukázal mi prstom bod na stene loďky a vraví „Titanic“. Šibalsky sa zaškeril a zjavne sa bavil, že máme, ja a ešte pár dôchodcov z Írska, smrť v očiach. Sprievodcovia sú zohratí a platí, že keď jeden zazrie delfíny, vyšle správu a ostatné lode sa k tomu miestu priblížia. Turisti točia videá ako pominutí. Všetci sú spokojní. No ja a tí Íri, sme len bez pohnutia sedeli. Keď nám z okolo plaviacich sa katamaránov mávali turisti, my sme ani len nepomysleli na akýkoľvek pohyb rukou. Ani hlavu sme neotáčali, aby nás očné buľvy neprevážili nabok. Zopár delfínov sme zazreli, veľryby našťastie nie, a tak sa naša plavba skončila maximálne úspešne.
Ďalší deň ráno ma čakalo potápanie. Štefan tam mal rozpracovanú skupinu Francúzov a mňa k nim len prihodil. Navliekol ma do potápačského odevu a „dlhých“ päť minút ma učil potápať v bazéne. Už zaškolení Francúzi ma netrpezlivo čakali a dávali to Štefanovi najavo. Išlo sa hneď do oceánu. Kým Francúzi sa plavili v asi 50 metrovom okruhu v hĺbke do 10 metrov, mňa ponoril Štefan asi dva metre a už ma hnal na hladinu. Videl som časť betónového móla a ponorené stupne nerezového rebríka. To bolo všetko. Ešte zopár na betóne móla nalepených malých slimákov, ktorých vídam aj doma na chodníku. „Máš krátku prípravu“ vravel, „a nemôžme riskovať“. Vraj, ak by som začal kurz s Francúzmi o deň skôr, bolo by to iné. Vysadil ma na mólo a venoval sa Francúzom. Kým vyšli z vody aj Francúzi, zápasil som s vyzliekaním neoprénu a nadával na Štefana tak, že to musel počuť aj pod vodou. Niet nad to keď sa Slovák so Slovákom dohodne...