17/11/2025
Život je dar.
Keď si to rozmeníme na drobné, každý deň je dar. Každá hodina je darom a je len na nás ako s ňou naložíme. Či ju utratíme skrolovaním na mobilnom telefóne, alebo spravíme niečo pre seba, svoje telo a dušu.
V prvý novembrový týždeň som aj ja, ako jeden z mnohých, dostal dar. A to pozvánku stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi na lesnom kúpeli. S ľuďmi, ktorí by sa za iných okolností vôbec nestretli. Zrazu sú spolu. Tu a teraz. V spoločnom čase na spoločnom mieste, aby spolu zažili zázrak.
Čo je vlastne lesný kúpeľ?
Pozývam vás ponoriť sa do jedného netradičného príbehu. Príbeh nie je ani dobrý, ani zlý. Ani veselý, ale ani smutný. Proste iba je. Jeden z mnohých príbehov, ktoré sa iba stanú. Jednoducho iba stanú a sú zázrakom všedného dňa. Záleží len na nás ako tieto príbehy prijmeme.
Otváram pomyslené dvere. Za sebou nechávam zhon mesta, miznúci čas a netrpezlivé technológie, ktoré nás nástojčivo unášajú niekde preč. Zaostrím zrak. Kde to vlastne som? Na čom stojím? Čoho sa dotýkam? Pred sebou matne vidím pútnika. Povedzme, že sa volá Adam. Pomaly kráča vpred. Z nohy na nohu, zamyslene, akoby ani nebol. Keď zrazu zastane. Noha zdvihnutá vo vzduchu už už opäť padá na zem. Z ničoho nič sa ale vracia na svoje pôvodné miesto. Adam sa zohne a zahľadí sa na malý stromček presne na mieste, kde ju chcel položiť. Zohne sa aby ho pohladil. Žeby to bol dub? Bol by ho zničil, ale niečo ho zastavilo a prinútilo zohnúť sa. Vytrhlo ho to z myšlienok a zaujalo jeho pozornosť. Adam sa nahne a sleduje jemné žilky listov, ktoré ako cesty rozvážajú vodu a život do každučkej časti listov. Znenazdajky mu do nosa udrie neznáma vôňa. Vôňa pôdy. Vôňa času a predkov. Naozaj neznáma? Alebo iba zabudol? Jemne sa dotýka listov. Dotyk. Pohladenie. Dotyk .....
... Zrazu vníma ako sa na neho díva veľký tvor. Človek s veľkými otvorenými očami plnými prekvapenia. Nemôže sa hýbať. Je vrastený v zemi. Ale je spokojný. Cíti telo, listy a koreň. Cíti rodokmeň predkov, ktorí obývali tento domov tisíce rokov pred ním. Pevne ukotvení v zemi. Rastúci v hrobe tých, ktorí boli a v lone tých, ktorí budú. Rastie z kostí generácií čo tu boli veľmi, veľmi dávno a šepkajú mu príbehy minulosti. Ale zároveň je prísľubom a víziou budúcnosti, ktorá netrpezlivo čaká na svoj čas. Čo príde netuší, ale vníma okolo seba divú zver. Mladých zaľúbencov túliacich sa k sebe, ale aj strach z hrôz vojen. Vníma padajúce kvapky omývajúce jeho listy. Slnečné lúče usilovne premieňajúce kvapky na paru. Chvíľku sa s nimi naťahuje o posledné oblúčky, ktoré s rozkošou vťahuje do seba.
Je spokojný a silný.
Okolo neho putuje čas.
V korune sa naháňajú mladé štebotavé vtáčiky. Šantiace veveričky mu rozčesnú vlasy a so záujmom lúskajú plody. Vie, že takto je to správne a takto to má byť. Vôbec sa nehnevá. Iba je a je spokojný. Keď príde ich čas niektoré vyklíčia a odovzdajú jeho posolstvo. Semotamo sa mihne človek, aby pokosil lúku, oprel o jeho mohutný kmeň svoju lásku, alebo len tak rozjímal v jeho tieni. Videl deti tých, čo pri ňom previazali svoje srdcia. Šantili, pracovali, prišli sa vyplakať, posťažovať, ale aj pochváliť a pritúliť. Potom prišli aj deti detí a starí rodičia im rozprávali príbehy z pod dubu.
Čas plynul. Kvapky sa neustále naháňali s lúčami slnka ako tie nezbedné vtáčence. Nie vždy to boli len krásne chvíle. Niekedy aj ťažké a kruté. On je však stále ukotvený v predkoch ako maják s mohutným kmeňom o ktorý sa môže hocikto oprieť. Ale ako to všetko vlastne vie? Je len malý stromček. So svojou výškou, niekde pri zemi, nemôže vidieť veľký svet. Je len malý dubček ? Je? Len? Čím vlastne je? Kto vlastne je?
Adam odtiahne ruku od listu. Pozrie na dlane, pohýbe prstami na nohách. Už nemá koreň. Zdvihne hlavu a zadíva sa na mohutný dub pod ktorým čupí. Zmätene premýšľa ktorého sa vlastne dotýkal. Mladý? Starý? Alebo oba? Čie boli tie spomienky? Ich, alebo moje? Mám korene aj ja? Mám. Je to rodokmeň predkov. Ľudí, ktorých odkaz si nesie v každej svojej bunke a v duši. Pamäť taká stará, že zabúda aj sama na seba, ale stále je v ňom. V Adamovi .....
Zatvorím dvere príbehu a vraciam sa do prítomnosti.
Je prvý novembrový víkend v roku 2025. Novembrové chryzantémy. Stojím spolu s priateľmi. Oči zatvorené. Myseľ kľudná. Jedna myšlienka sa vrátila k včerajšej bubnovačke. Uteká ako divý zajac po lúke, a ja ju nechám bežať v diaľ. Vrátim sa k sebe s pocitom spokojnosti. Spolu s ostatnými viem, že sme spravili niečo nielen pre seba, ale aj pre vás. Kto teda vlastne som? Moje meno nie je Adam. Ale v duši som Adam – človek z hliny.
Je každé stretnutie takéto? Nie. Každé je jedinečné. A preto sa tešíme na každé podobné stretnutia. S ľuďmi s ktorými by sme sa za iných okolností pravdepodobne nikdy nestretli. Na nás, na vás. Na mnoho stretnutí na lesnom kúpeli. Na stretnutí na SHINRIN YOKU.
(Napísal Jofo Vajs, náš kamarát, priateľ, kolega, absolvent vzdelávania Lesný kúpeľ, člen Slovenskej asociácie lesného kúpeľa)
