02/10/2025
Prečo robíme veci, ktoré nám škodia, alebo prečo reagujeme prehnane?
Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, prečo ľudia opakovane robia veci, ktoré im očividne neprospievajú? Prečo sa niekedy správame sebadeštruktívne, aj keď vieme, že existuje lepšia cesta? Alebo prečo naše reakcie na určité situácie pôsobia prehnane a iracionálne? Tieto otázky sú jadrom takzvaného Neurotického paradoxu, fenoménu, ktorý v roku 1948 podrobne opísal psychológ O. Hobart Mowrer. Tento paradox sa snaží vysvetliť, ako je možné, že správanie, ktoré je zjavne neprínosné a dokonca sebazničujúce, môže pretrvávať dlhú dobu u ľudí, ktorí nie sú zjavne psychotickí alebo mentálne postihnutí. Z pohľadu zdravého rozumu a mnohých súdobých teórií učenia je takéto správanie extrémne paradoxné.
Mowrerova dvojfaktorová teória nám ponúka elegantné vysvetlenie tohto záhadného javu, a to pomocou dvoch typov podmieňovania:
Prvý faktor: Pavlovovo (klasické) podmieňovanie
Učíme sa pociťovať iracionálnu úzkosť v reakcii na veci, ktoré boli v minulosti opakovane spájané so spúšťačmi úzkosti. Predstavte si napríklad dieťa, ktorému vždy vynadajú, keď sa snaží hovoriť. Postupne si môže spojiť úzkosť s akýmikoľvek pokusmi o verejné vystupovanie. Táto úzkosť by sa však za normálnych okolností mala časom vytratiť, procesom nazývaným extinkcia alebo emocionálne habituácia, pokiaľ ju niečo neudržiava.
Druhý faktor: Operantné podmieňovanie
Toto je o „odmeňovaní a trestaní“ a je nám známe napríklad z výcviku zvierat. Kľúčové je tu „negatívne posilnenie“, ktoré spočíva v odstránení alebo vyhýbaní sa niečomu, čo nám je nepríjemné. Ak sa napríklad bojíte verejného vystupovania, vyhýbanie sa mu vám prinesie okamžitú krátkodobú úľavu od úzkosti. Táto úľava však paradoxne udržiava úzkosť v dlhodobom horizonte, pretože zabraňuje jej prirodzenému vyhasnutiu. Vyhýbanie sa tak stáva nutkavým zvykom, ktorý je silne posilňovaný a čoraz ťažšie ho je prekonať. Je to ako neustále si škrabať chrastu – každé vyhnutie sa iracionálnemu strachu bráni rane v hojení.
Riešenie:
Dobrou správou je, že Mowrerova teória nám neukazuje len problém, ale aj cestu k riešeniu. Poukazuje na to, že riešenie spočíva predovšetkým v zanechaní vyhýbavého správania a v dôslednom čelení svojim strachom.Trpezlivým čelením strachom a prežívaním úzkosti sa táto úzkosť nakoniec vytratí, pokiaľ sa úplne vzdáme vyhýbavého správania. Hoci je to spočiatku ťažké, ak dokážeme odolať nutkaniu utiecť, úzkosť ustúpi a nutkanie vyhýbať sa situácii tiež časom prestane, pretože už nie je udržiavané úľavou od úzkosti alebo „negatívnym posilnením“.
Čo si o tejto teórií myslíte? Dáva Vám to zmysel?
