14/02/2026
Krásne opísané a vysvetlené.
"Všetci sme tak trochu autisti.“ Veta, ktorá neponúka pochopenie, ale spôsobuje bolesť.
„Však dnes už má každý nejakú diagnózu,“ povedala mi s úsmevom známa. „Aj ja mám svoje rituály. Aj ja niekedy nemám chuť na ľudí. Všetci sme tak trochu autisti, no nie?“
V tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi táto veta dokáže zraniť. Táto veta, ktorú ľudia často hovoria v snahe o falošnú empatiu, je v skutočnosti jednou z najzraňujúcejších vecí, ktoré môžete rodičovi dieťaťa s PAS, alebo samotnému autistovi povedať.
Slepota v tme vs. Slepota v živote
Povedať, že sme všetci „trochu autisti“, pretože niekedy potrebujeme pokoj, je ako povedať, že sme všetci trochu nevidiaci, pretože v noci v tme horšie vidíme.
Áno, všetci v tme tápeme. Ale ráno sa zobudíme, vyjde slnko a my vidíme svet v jeho plných farbách a detailoch. Človek s PAS sa však do „svetla“, kde by jeho zmysly fungovali bezbolestne, nezobudí. On v tej tme, v tom chaose zvukov, svetiel a nevypovedaných pravidiel, bojuje o prežitie každú jednu sekundu svojho dňa.
Maskovanie: Naša voľba vs. Ich väzenie
Najčastejší argument je: „Ale veď všetci sa niekedy pretvarujeme. Všetci maskujeme svoje nálady, aby sme v práci vyšli s kolegami.“
Je tu však jeden priepastný rozdiel: NAŠA voľba a ich nutnosť.
• Vy sa prispôsobíte, lebo chcete byť zdvorilí, lebo sa to patrí, lebo chcete urobiť dobrý dojem. Keď prídete domov, ste možno unavení, možno si povzdychnete a dáte si pohár vína.
• Človek s PAS maskuje, aby ho spoločnosť nepovažovala za agresívneho, divného, alebo neschopného. Maskuje, aby prežil. A keď príde domov? Tam nekončí „zlá nálada“. Tam nastáva totálna psychická a fyzická deštrukcia. Meltdown. Telo vypína. Nervová sústava horí. To nie je únava z práce, alebo zo školy. To je stav, kedy sa vaša identita rozpadá na kúsky, pretože ste celý deň hrali rolu v divadle, ktorému nerozumiete.
Necítite ich bolesť
Môžete mať zlú náladu. Môžete mať svoje vrtochy. Môžete mať radi uprataný stôl. Ale neviete, aké to je mať mozog, ktorý nedokáže odfiltrovať hluk chladničky od hlasu vlastnej matky. Neviete, aké to je cítiť švík na ponožke ako žeravý drôt zarezávajúci sa do kože.
Hovoriť, že sme všetci „trochu autisti“, dehonestuje túto diagnózu. Robí z nej módny doplnok, niečo, čo si ľudia „vymýšľajú“, aby boli zaujímaví. Ale diagnóza PAS nie je voľba. Je to iné zapojenie mozgu, ktoré prináša hlbokú bolesť, ak mu svet nerozumie.
Prečo spoločnosť niekedy diagnózy zľahčuje?
- Lebo autizmus často nevidno na prvý pohľad.
- Lebo maskovanie vytvára dojem, že „veď je úplne v pohode“.
- Lebo je jednoduchšie povedať „to má dnes každý“, než priznať, že niektorí ľudia žijú s oveľa väčším vnútorným úsilím.
Keď hovoríme „všetci sme autisti“, nechtiac berieme hlas tým, ktorí roky bojujú o pochopenie, podporu a adekvátnu pomoc.
Nejde o to vytvárať rozdiely medzi ľuďmi.
Ide o to rešpektovať, že skúsenosti nie sú rovnaké.
Prosím, prestaňme s tou falošnou solidaritou. Ak im chcete naozaj rozumieť, nehovorte im, že sú ako my. Radšej uznajte, že netušíte, aké ťažké to pre nich a ich deti je a že ste ochotní ich v tej tme aspoň chytiť za ruku, namiesto toho, aby ste tvrdili, že aj vy tam vidíte. A Namiesto toho, aby sme hľadali zjednodušené prirovnania, skúsme sa radšej učiť počúvať.
