18/11/2025
Malá myšlienka pre nás učiteľov. 🩷
Nie o hlase, hoci aj tu ide o to, ako k sebe hovoríme.
Na školách sa často stretávam s tým, že učitelia oslovujú deti priezviskami.
„Novák, poď k tabuli.“
„Kováčová, dones zošit.“
A vždy sa pri tom vo mne niečo stiahne.
Nie preto, že by to učitelia mysleli zle. Viem, že je za tým zhon, rutina, možno aj zvyk z čias, keď sa tak jednoducho hovorilo.
Ale predsa... deti nie sú priezviská. Sú to malí ľudia s menami, ktoré im dali ich rodičia s láskou.
Keď niekoho oslovíme menom, dávame mu najavo, že ho vidíme.
Že je pre nás osobou, nielen menom na zozname.
A to môže byť pre dieťa obrovský rozdiel - v pocite prijatia, dôvery, aj v tom, ako sa v škole cíti.
Tento post nesúvisí priamo s hlasovou terapiou, ale mám vo svojej sieti veľa učiteľov a možno sa táto moja malá prosba dostane aj k nim.
Ak sa dá, oslovujme deti menom, prosím.
Nie je to detail.
Je to spôsob, ako im hovoríme: Vidím ťa. Si tu. Záleží mi. ❤️
Ak vám táto myšlienka dáva zmysel, poteší ma, ak ju posuniete ďalej.
❓Spomínate si, ako vás oslovovali učitelia, keď ste boli deti? A ako ste sa pri tom cítili? ✍️