Všetko sa to začalo mojím narodením. A len chvíľu potom začal v podstate môj celoživotný boj s mojim telom, ktorý sa už chvalabohu v podstate skončil. To čo s ním robím teraz, sú už len vylepšovania maličkých „chybičiek krásy“, ktoré doladí správna strava a pohyb.
Mala som tri mesiace keď mi moja mama začala zahusťovať mlieko krupicovou kašou a pol roka keď začala kŕmiť fazuľovou polievkou s rožkom. Prečo? Lebo som bola strašne hladná (apropo to mi zostalo dodnes...). Jedlo mi naozaj veľmi chutilo. Moja babička ma dokonca začala volať Papačka. Jedla som vždy a všade a s každým. Čokoľvek. To že som si už vtedy zarábala na metabolický problém samozrejme nikto nikdy neriešil, veď je dieťa a vyrastie z toho....
Na základnej škole som bola taká pevnejšia, ktorá ako posledná dobiehala (pardon dokráčala) 1500m beh či 12 minútovku....pohyb mi nič nehovoril. Samozrejme prišlo obdobie puberty, keď mi prestávalo byť jedno ako sa na mňa chlapci pozerajú. Moje kroky viedli do súboru moderného tanca kde som síce bola tou najzavalitejšou tanečnicou avšak pohyb určite prospel.
Neskôr som prevzala súbor so spolužiačku ako tanečná inštruktorka, pričom sme učili mladšie deti. Tam už bolo pohybu menej a pri mojej výške 164 cm som dosiahla hranicu 65 kg. Zdesene som pozerala na tú ručičku na váhe u kamarátky a neverila vlastným očiam (váhu sme doma nemali, poslednú váhu zo školy som si pamätala 54 kg). Začala sa prvá „diéta“.
Jedla som to čo dovtedy, len som zmenšila porcie na polovicu, zvýšila príjem vody a ono to išlo. Bola som mladá, tesne niečo pred 20tkou. Potom prišiel nápad: posilňovňa. Nemenované fitness časopisy som si občas kupovala asi od svojich dvanástich rokov, všetky ich mám dodnes, tie vyšportované telá sa mi páčili. Pán tréner v malej mestskej posilovni si ma chcel „vyskúšať“ tak mi na výpony na špičkách naváľal toľko závažia, že som týždeň chodiť nevedela. Takú svalovku som dovtedy nezažila. A už ani odvtedy napriek tomu že ma sprevádza veľmi často. Ako som do posilňovne prišla tak som z nej odišla s tým, že toto ozaj nebol dobrý nápad.
Od tanca ma to hodilo k aerobiku, skončila som ako inštruktor. Mala som zopár hodín svojich, na iné som veselo chodila, na tréningy na bicykli, moja váha sa hýbala niekde okolo 57 (pri 8 až 10tich hodinách aerobik týždenne) a bola som ok. Akože. Časom prišlo dieťa a tam sa môj všetok pohyb skončil. Rodiť som išla ako 85kg vorvaňa, ktorá sa tesne pred pôrodom zasekávala vo vani a nadávala snáď na celý svet. Áno, najviac na muža. Hahaha. Z pôrodnice som išla ako 69 kg mamička, ktorá to do roka popri kojeniu dotiahla na 74 kg. Na niekoho táto fáza v živote matky pôsobí ako spaľovač, ja som toto šťastie samozrejme nemohla mať. Trvalo mi celých 7 rokov kým som sa dostala znova k hranici 60 kg. Znova pomohol aerobik a body tonning, ktorý som stíhala popri práci zasa ako inštruktor. Čo čert nechcel, zrušili nám priestor v ktorom som s dievčatami cvičila.
Behom nasledujúceho pol roka sa so mnou udiali tri zásadné zmeny. Prestala som cvičiť, prestala som fajčiť (po 16tich rokoch) a o ďalšie dva mesiace som vysadila hormonálnu antikoncepciu. Výsledok do pol roka = 74 kg opäť, zas a znova. Tak som si zasa poskúšala nejaké tie diéty. Neudialo sa vôbec nič. Cvičila som po večeroch doma – nič. Stravu som v mojom rozprávaní zámerne výrazne nespomenula lebo celé tie roky som jej proste nerozumela. Chápala som čo sú kalórie, chápala som že musím menej zjesť a viac vydať ale ako náhle som prišla k článku o bielkovinách, tukoch, cukroch, nutričných hodnotách, gramoch potravín....moje myslenie vypínalo a nedokázalo sa ani len sústrediť, nieto ešte pochopiť. Váha mi lietala h**e dolu a každou jednou úžasnou diétou, či už nízkosacharidovou alebo nízkotukovou alebo tukožrútskou, ryžovou, Mačingovou a ja neviem kadečím všetkým som si len pomáhala zostať v nikdy nekončiacom kolotoči jojo efektu. V roku 2014 som sa zoznámila s mojim terajším partnerom a do roka som schudla prvých 10 kg. Tuším sme žili z lásky . A vtedy som sa začala opäť namotivovaná snažiť. Nakúpila som si činky, gumy, hrazdu atď., cvičila som doma každý deň. Moja váha však neklesala. Ona stúpala!!! Motivácia bola viete kde. Dnes už viem prečo, ale vtedy som sa strašne hnevala. Mala som pocit že som v koncoch a netuším ako ďalej a tak som oslovila jednu fitnessku. Poslala nejaký ten tréningový plán, nejaký jedálniček. Plán povedzme, ale ten jedálniček nebudem komentovať. Ako laik som čakala presný popis toho čo mám jesť a nie skupiny jedál, ktoré môžem a ktoré nemôžem. Odvtedy som stretla niekoľko fitnessiek a niekoľko trénerov a zaplatila za niekoľko jedálnych lístkov a tréningových plánov, dokonca aj vedených tréningoch (peniaze do toho investované vo vlastnom záujme nebudem rátať) a neprechádzal ma pocit, že proste nechcú dať všetky informácie, že to nechcú alebo nevedia proste po lopate vysvetliť, nastaviť tak, aby to bolo pre mňa ako smrteľníka zrozumiteľné a jednoduché. A možno to vlastne ani oni sami nevedeli. To bude najpravdepodobnejšie. Snažila som sa teda aj dvojfázovými tréningami o to aby som tu stravu mohla nechať v podstate zásadne neupravenú. Vážený, nejde to. Naozaj som sa snažila nájsť spôsob ako to oklamať. Veď ten čo povedal že strava je 80% úspechu bol určite len lenivý poriadne cvičiť. No spôsob, ako to oklamať som nenašla. ON TOTIŽ NIE JE. A tak som začala študovať sama. Dnes už viem. Od januára 2016 až po dnešný deň som urobila pod vedením samej seba najväčší pokrok v mojom živote. Dnes mám svoju bežnú váhu 56-57 kg okolo 17% tuku čo je vzhľadom na môj vek podľa štatistík hlboký podpriemer. Svalovej hmoty mám nadpriemer, oblečenie XS, S, cvičenie a zdravá strava sa stali mojou dennou rutinou, radosťou a neutíchajúcou motiváciou. Choroby ma vďaka vyváženej strave obchádzajú, zvládam popri práci a cvičeniu veľkú domácnosť, podnikateľské aktivity aj rolu matky. Nespoznávam samú seba, ako aj ľudia, ktorí ma stretávajú a dlho ma nevideli a chválou nešetria. Je to úžasný pocit. A o toto všetko sa chcem s Vami podeliť. Táto myšlienka podelenia sa vznikla náhodou, keď som s nastavením jedálneho a tréningového plánu začala s mojou najbližšou rodinou. Prvé výsledky na seba nenechali dlho čakať ani záujem ďalších ľudí v mojom okolí. Tak som si povedala, prečo nie. Dnes mám za sebou desiatky spokojných klientov, ktorým som pomohla, táto moja vášeň sa stala mojím životom, je to moja práca i hobby. Ak robíte to, čo vás baví, už to nie je práca. A aj vďaka vám môžem takto žiť a som vám vďačná aj za to, že vám môžem pomôcť.
