19/02/2026
Dox..dox..dox..paradox :):):)
Tá naša myseľ, to je iný výmyselník :).
Ona doslova zbožňuje jednoduchosť :), tak si rozdelí všetko. Rozdelí si realitu na to dobré a zlé, správne a nesprávne, vedomé a nevedomé, čisté a nečisté….. ona to potrebuje takto rozdeľovsť, aby jej bolo dočasne dobre.
Vie, respektíve má pocit orientácie, veď to poznáme :))))).
Ale život takto nežije, nefunguje. Nikdy nie je nič buď čierne, alebo biele.
Život je skôr o tom, že nikdy nie je úplne ani deň, ani noc…
Keď si takto naša myseľ v rozdelení vytvára názor, častokrát nezostane len ako myšlienka, ale stane sa našou identitou a my ideme podľa nej. A dokonca si tú našu identitu patrične chránime.
A z toho vzniká to naše krásne odsudzovanie.
Odsudzujeme, lebo si neuvedomujeme, že v skutočnosti pravdu nehľadáme, ale ide nám o to, aby sme cítili istoty.
Napríklad : veď ak ja som ten dobrý, tento musí byť ten zlý. Ja žijem vedome, ale to on nie.
A tu krásne môžeme cítiť, že nám nejde o pochopenie, ale potrebujeme len utvrdzovať seba.
A v tom prichádza dox dox dox, paradox.
Niekto odsudzuje konzumáciu mäsa, ale bez váhania zje alebo kúpi želatínových medvedíkov deťom, ktoré sú vyrobené zo zvieracích častí.
Iní vyslovene bojujú za prírodu, no celé roky pracujú za počítačmi a ďaľšou elektronikou, ktorá vznikla ťažbou.
Ďaľší hlásajú slobodu, no nedovolia či neskceptujú názory iných.
Iní chcú zachraňovať svet, no na seba kašlú.
Niekto hovorí o prítomnom okamihu, ale od nepríjemných pocitov uniká.
Hovoríme o vedomí, ale tak radi sa vyhýbame poznaniu.
Oslavujeme každý rok narodeniny, radosť z ďaľšieho roku života a pritom oslavujeme aj to, že sme každým rokom bližšie k smrti. Keď však príde, sme z toho hotoví a často to nevieme prijať, akoby tá smrť nemala byť súčasťou tej cesty, ktorú sme celý život oslavovali :)))
A tak dál….
Sme ľudia.
Máme v sebe aj kopu nevedomostí, na ktoré potrebudeme len trpezlivosť. Voči sebe ale aj iným.
Sme v obranných pozíciach, preto odsudzujeme.
Chránime si vlastnú identitu. Ono to neni o druhom človeku, vždy je to o mne.
To len ja cítim ohrozenie od druhého človeka, pretože ohrozuje môj vytvorený svet, v ktorom sa cítim bezpečne.
Ak zmeníme spôsob, akým sa pozeráme, zmení sa všetko.
Ak sa najbližšie pristihneš, že odsudzuješ, skús sa opýtať seba samého, že čo vlastne vo mne potrebuje mať pravdu?
Ďaľšia vec je, že všetci sme tú žiakmi. Za každým správaním človeka sú príbehy, výchova, strachy, zranenia… skúsme sa zameriavať hlbšie a uvidieť človeka inak, pretože pochopenie vzniká blízkosťou a k tej patrí súcit.
A keď to na teba opäť príde, pomenuj si emôciu, pripusť si pravdu, že ty NEPOZNÁŠ PRÍBEHY TOHO ČLOVEKA, netušíš vôbec, čo si v skutočnosti mohol prežiť a uvidíš, že sa ten tvoj vnútorný tón zmení….
A trénovať to :).
A nemusíš nič trénovať, keď v sebe pochopíš jedno, ze každý človek koná z urovne vedomia, ktoré má. Rovnako ako aj ty, aj ja.
A cez toho hlboké prijatie nastáva ticho, v ktorom sa už nebojuje, v ktorom neni potreba identity, presviedčania ani nič, pretože v ňom už netreba vyhrať.
Lenka Lamiras 💎
