02/02/2026
KEĎ KOUČING PREKROČÍ HRANICU A ZAČNE RETRAUMATIZOVAŤ
Internet sa stal priestorom, kde sa z psychologického jazyka stal marketingový nástroj. Slová ako trauma, narcizmus, hranice, uzdravenie či nervový systém dnes používa každý, kto má hlas, publikum a dostatok sebavedomia. Problém je, že sebavedomie nie je kompetencia. A v oblasti duševného zdravia môže byť jeho falošná podoba mimoriadne nebezpečná.
Človek, ktorý prichádza po pomoc po toxickom vzťahu, emocionálnom zneužívaní alebo dlhodobej traume, nie je v neutrálnej pozícii. Je v stave zníženej sebadôvery, zvýšenej citlivosti a narušenej schopnosti rozlišovať, komu možno dôverovať. A presne na tomto mieste sa falošné autority stávajú hrozbou.
Prečo je nekompetentné koučovanie, pseudo-terapia a kopírovanie odborného jazyka rizikom najmä pre ľudí po traume
Žijeme v ére, kde sa psychologický jazyk stal marketingovou menou. Stačí pár sebavedomých viet, pár správnych pojmov (trauma, narcizmus, hranice, vnútorné dieťa) a z človeka je zrazu „expert“, ktorý vás „nasmeruje“, „uzdraví“ alebo „zmení váš život“. Problém nie je v tom, že ľudia zdieľajú skúsenosť. Problém je v tom, že sa čoraz častejšie zdieľa sebaisté pseudo-poradenstvo, ktoré sa tvári ako odborná pomoc, no v realite môže byť pre zraniteľného človeka psychologicky deštruktívne.
Americká psychologická asociácia explicitne upozorňuje, že online (duševno-)zdravotná dezinformácia môže spôsobiť významnú ujmu vrátane nesprávnych rozhodnutí, odkladu odbornej pomoci, zhoršenia symptómov a zmätenia ľudí, ktorí sú už tak v stave ohrozenia.
Toto nie je „dramatizovanie“. Je to základná realita: duševné zdravie nie je priestor na improvizáciu.
Sebavedomie nie je kompetencia. Niekedy je to presne naopak.
V psychológii poznáme mechanizmus, pri ktorom ľudia s nízkou odbornosťou môžu pôsobiť prehnane sebavedomo, pretože im chýba schopnosť rozpoznať vlastné limity, jednoducho nevidia, čo nevedia. Tento jav je známy ako Dunning–Krugerov efekt.
V oblasti duševného zdravia to má špecifickú toxicitu: človek, ktorý je v úzkosti, po traume alebo po manipulatívnom vzťahu, často nehľadá „najpresnejšiu literatúru“. Hľadá úľavu, jasné vysvetlenie a pocit bezpečia. A sebavedomý tón pôsobí ako bezpečie. Lenže bezpečie vytvára odbornosť, etika a hranice a nie hlasitosť, dramatická istota a „instantné pravdy“.
Prečo je to pre ľudí po traume tak nebezpečné
Trauma a dlhodobý toxický stres nie sú „len negatívne myšlienky“. Sú to zmeny v regulácii nervového systému, ktoré ovplyvňujú pozornosť, spánok, pamäť, schopnosť cítiť sa bezpečne a schopnosť rozhodovať sa bez paniky či zamrznutia.
Preto je zásadné rozlišovať:
Rozvoj (plusové nastavenie): definovanie cieľov, výkon, disciplína, budovanie budúcnosti.
Stabilizácia a liečenie (mínusové nastavenie): úzkosť, depresia, posttraumatické symptómy, následky zneužívania, disociácia, vyčerpanie, panické stavy.
V druhom prípade človek nepotrebuje „tlačiť na výsledky“. Potrebuje bezpečnú reguláciu, prácu so symptómami a s traumou spôsobom, ktorý je klinicky podložený a eticky rámcovaný.
Aj preto existujú klinické odporúčania a smernice pre liečbu PTSD a posttraumatických symptómov – postavené na systematickom hodnotení dôkazov (napr. trauma-fokusované psychoterapie, EMDR, kognitívno-behaviorálne prístupy, neuro-logvistické, somatické).
Ak teda niekto bez klinického tréningu začne robiť „trauma prácu“, ide o zásah do systému, ktorý pri zlej manipulácii vie zhoršiť symptómy. To nie je názor. To je dôsledok toho, ako funguje stresová fyziológia a pamäť ohrozenia.
Najhorší aspekt pseudo-pomoci je, že často nevedomky kopíruje presne tie mechanizmy, ktoré človeka zničili v toxickom vzťahu:
a) Skresľovanie reality (áno, aj v „motivačnom“ balení)
Keď vám niekto v citlivom stave hovorí, že „preháňate“, že „ste príliš citliví“, že „je to len vo vašej hlave“, alebo že „si to priťahujete“, je to v jadre tá istá štruktúra: spochybnenie prežívanej reality. To je forma psychologického tlaku, ktorá môže viesť k rozpadu sebadôvery a k internalizácii hanby.
b) Toxická pozitivita ako popieranie symptómov
„Nemyslite na to.“ „Len zmeňte mindset.“
Takéto rady sú nebezpečné najmä preto, že emócie a symptómy nie sú „chyba charakteru“. Sú to signály. Výskum regulácie emócií ukazuje, že potláčanie a ignorovanie emócií môže byť spojené s horším psychickým fungovaním a horšou adaptáciou – inými slovami, nie je to liek, ale často ďalšia vrstva problému.
c) Hanba ako „motivácia“
Hanba je jeden z najtoxickejších regulátorov správania v kontexte traumy. Človek po zneužívaní už často nesie v sebe presvedčenie „nie som dosť“ – a pseudo-autorita to pod zámienkou „disciplíny“ ešte posilní. Výsledok: úzkosť, regres, vyčerpanie, niekedy aj úplný kolaps sebaobrazu.
d) Odklon od reálnej odbornej pomoci
Toto je možno najtichší, ale najdevastujúcejší dôsledok. Človek sa začne spoliehať na „rýchle riešenia“, začne pochybovať o sebe („keď to nezvládam, som slabá/ý“) a často sa potom hanbí ísť za odborníčkou/odborníkom, lebo má pocit, že „to už mal(a) dávno mať spracované“.
To je priamy mechanizmus, ktorým sa utrpenie predlžuje.
Koučing vs. terapia: hranica, ktorá chráni ľudí
Kvalitný kouč pozná hranicu svojej kompetencie. A seriózne koučovské rámce otvorene hovoria, že koučing nie je liečba psychických porúch ani práca s psychickou bolesťou v klinickom zmysle; je orientovaný na učenie, výkon a budúcnosť.
Ak teda niekto:
sľubuje „liečenie traumy“ bez klinickej kvalifikácie,
„diagnostikuje“ poruchy osobnosti z dvoch viet,
poskytuje intervencie do detských zranení bez rámca bezpečia,
alebo tlačí človeka do konfrontácie s minulosťou bez stabilizácie,
nie je to odvaha. Je to nekompetentnosť s potenciálom poškodenia.
Kopírovanie odborných textov: prečo to nie je nevinné
Keď niekto preberá cudzie texty a podáva ich ako vlastné, nie je to len etický problém. Je to signál fungovania bez vnútornej odbornosti. Odbornosť sa totiž opiera o:
porozumenie,
kontext,
schopnosť zodpovednosti,
schopnosť diferencovať „čo platí pre koho a kedy“.
Kopírovanie dá človeku slová, ale nedá mu klinický úsudok. A práve klinický úsudok je to, čo v psychike rozhoduje o bezpečí.
To je dôvod, prečo pseudo-autority vedia byť tak nebezpečné: majú jazyk, ktorý znie presvedčivo, ale nemajú kompetenciu niesť následky.
Ako teda spoznať, že obsah môže byť pre vás rizikový
Nie podľa toho, ako „sexy“ znie. Ale podľa týchto znakov:
autor(ka) nemá transparentne uvedené vzdelanie a limity praxe,
mieša koučing s terapiou bez jasných hraníc,
ponúka „rýchle liečenie“ a univerzálne návody,
zľahčuje úzkosť, depresiu alebo trauma symptómy,
používa hanbu, tlak, strach alebo pocit viny ako „motiváciu“,
povzbudzuje k seba-diagnostike a k jednostranným záverom,
nepodporuje kontakt s odbornou pomocou pri závažných symptómoch.
A áno: masové šírenie dezinformácií v oblasti duševného zdravia na sociálnych sieťach je v posledných rokoch samostatne mapovaný problém s rizikom stigmy, mýtov a mylných predstáv o liečbe.
Ak je človek po toxickom vzťahu, po detskej traume alebo v úzkosti, je zraniteľný. To znamená, že je náchylnejší veriť hlasu, ktorý pôsobí istotne. A práve preto má odborná komunita povinnosť hovoriť jasne:
Nekompetentná „pomoc“ nie je neutrálna. Môže byť škodlivá.
A škoda v psychike nie je len „zlá nálada“. Je to prehlbovanie úzkosti, rozpad sebadôvery, posilňovanie hanby, retraumatizácia a predlžovanie utrpenia.
A keď sa niekto tvári ako autorita, no stojí na prebratom jazyku, bez kompetencie a bez etiky, nejde o „iný názor“.
Ide o riziko.
Odborná literatúra
Dunning–Krugerov efekt a „metaignorancia“ (inflácia sebaistoty pri nízkej kompetencii).
Regulácia emócií a riziká potláčania (procesný model regulácie emócií).
APA: Klinické odporúčania pre liečbu PTSD (evidence-based prístupy).
APA: riziká online dezinformácií o duševnom zdraví a ich dopad.
Prehľad o disinformácii v oblasti duševného zdravia na sociálnych sieťach (výskumný prehľad, mapovanie rizík).
Európsky parlament: dopad zdravotných dezinformácií a systémové dôsledky pre verejné zdravie.
Rámce a etické hranice koučingu (kde sa koučing odlišuje od liečby psychickej bolesti a porúch).
