17/09/2025
Prvú fotku nedávno poslal tatino do spoločného chatu. Tu bolo jedno z mojich najšťastnejších období - čakala som druhé bábätko 🥰 Nenuške sa mal splniť sen - stať sa staršou sestrou svojmu súrodencovi 🩷🙏🏻 Ja som sa mala stať dvojnásobnou maminou - môj splnený sen, pretože moja túžba vždy bola mať viac detí ☺️
Až sa počas jednej kontroly stalo niečo nečakané, nemysliteľné, zdrvujúce... Namiesto fotky dieťatka, ktoré vo mne rástlo (aspoň som si to myslela), som odchádzala s akútnym termínom nasledujúci deň na zákrok - dieťatko som v sebe nosila už niekoľko týždňov mŕtve, ale moje telo to nezistilo - zamĺknutý potrat. A sen sa rozplynul. Emócie radosti a šťastia nahradil nezmerateľný smútok a bolesť zo straty. Zo straty svojho dieťaťa, svojho sna, zo straty Nenkinho sna byť sestrou, zo straty partnerovho sna byť otcom od úplného začiatku (prvá dcérka je polosirota).
Žiadne slová nedokážu vyjadriť tú bolesť. Žiadny opis nedokáže priblížiť, čo všetko sa v žene vtedy odohráva.
V takejto chvíli je pre ženu dôležité nebyť na to sama 🙏🏻 mať pri sebe blízkych, ktorí jej vytvoria bezpečný priestor - náruč pre plač, krik, hnev, zlosť, zrútenie sa a pre čokoľvek iné, čo v daný moment potrebuje. Žiadne slová netreba. Len náruč a vypočutie.
Moja sestra otehotnela chvíľu po mne. Prvé narodeniny môjho krsňátka som videla vedľa neho jeho sestranicu či bratranca. Toho, ktorí sa nenarodil. Toho, ktorý bol tak milovaný a to ešte nebol ani “na svete”. Toho, ktorý zanechal takú dieru v mojom srdci. Bolo vlastne ťažké sa úprimne tešiť. Ťažké ho objať, pretože to otváralo tú dieru v mojom srdci, pretože to moje dieťatko som objať nemohla. Toľko rôznych emócii vo mne a taký zmätok.
Plynuli mesiace. Plynuli roky. Nič sa nedialo. Menzes prichádzal. A ja sem tam o rozum. Otázky typu “No čo, kedy budete mať druhé?”, “Nenka by určite prijala súrodenca.”, “No čo, už sa podarilo?”, a podobne ma ZABÍJALI. Žijeme v dobe, keby veľmi nepremýšľame - nepremýšľame nad tým, čo hovoríme, čo sa pýtame, a aký dopad naše slová môžu mať na druhých. Keď niečo povedia nám a zraní nás to, hneváme sa. Ale sami to robíme. Prosím Vás, nepýtajte sa tieto otázky. Nikdy neviete, čo sa odohralo, koľko sa daný pár snaží a koľko to nejde, ako ich to vnútri pomaly, ale isto zabíja, ničí, zužuje. A keď viete, že si prešli stratou, nepýtajte sa “Už?”, “Si tehotná?”. Počkajte, kým vám to žena sama oznámi. Pretože tieto otázky sa zarezávajú hlbšie ako žiletky 🙏🏻
Posunieme sa skoro o päť rokov ďalej, pozitívny test - druhá fotka - stal sa zázrak, splnili sa naše najväčšie túžby a sny - rozrástli sme sa o jedného člena, vlastne členku 🥰🩷 začiatky boli ťažké - strach, že strata príde znova a tentokrát ma pohltí, strach sa plne tešiť, strach z toho, či na sone srdiečko bude biť 💔 veľa mi to dalo, veľa ma to naučilo, veľa som vďaka tomu prijala a pustila. A tak sa stalo, že tento víkend sme oslávili náš spoločný prvý rok ako štvorčlenná rodina 🩵🩷🩷🩷 a ja nemôžem byť šťastnejšia. Už mám všetko, čo som si kedy mohla priať 🥰 a všetko ďalšie je len krásny bonus 😌 ďakujem za ten najkrajší a najšťastnejší koniec - vlastne nový začiatok 🙏🏻🥰🩷
