23/02/2026
Robiť canisterapiu pre školy a škôlky ma baví.Je to o stretnutí dvoch živočíšnych druhov-človeka a psa...Teda človiečika a psa. Nie ale všetky deti vydržia 45 minút len sedieť a počúvať...a ja to od nich ani nechcem.Modelová situácia: ja so psikmi v kruhu,deti okolo nás.Na kolenách pani učiteľky sedí zavalitý chlapček.Stále niečo komentuje,skáče mi do reči.Pozriem na pani učiteľku.Tá v rozpakoch drží chlapca.,,Viete,je to problémové dieťa" a už sa zberá s ním preč.,,Nie,nie,seďte"volám na ňu. Deti v kruhu sú dnes akési podráždené.Prekrikujú sa, sú hlučné a veru i agresívne na psíkov.Pozriem na psov.Molly leží,Erin sedí a obe na mňa hľadia.Zatiaľ vyčkávajú,neolizujú sa.To je dobre,vydýchnem si.Som trochu unavená a veru aj frustrovaná.Robím niečo zle? Mením taktiku na pohybovú aktivitu.Deti sa ochotne zapájajú.A potom to príde....Erinka si ľahne na zem a ja vyzvem pani učiteľku,aby k Erinke prišiel,ten čo celý čas vykrikoval-zavalitý chlapec...volajme ho Tomáško.Tomáško leží v tesnej blízkosti Erin. Svojim telom kopíruje jej polohu na boku. Zmlkol. Erin pravidelne dýcha a Tomáš začína v jednom rytme dýchať s ňou.Položím mu ruky na psa.Zaborí ich do srsti.Neviem,ako ide čas.Sledujem zázrak....Viem,že dnešná canisterapia našla svoj cieľ...
