13/02/2026
Smútok, ktorý zostal v čase
www.dharmah.sk
Na regresnú terapiu ku mne prišla žena, ktorá navonok pôsobí silno, racionálne a veľmi aktívne. Je zvyknutá zvládať veci, riadiť situácie, mať kontrolu nad sebou aj nad okolím. Sama o sebe hovorí, že býva prísna – a niekedy až pohŕda slabosťou. Slabosť u nej nemá miesto.
Priviedol ju však sen, ktorý sa jej opakuje už roky.
Vidí veľký dom. V ňom detskú izbu s fialovými stenami. Prázdnu postieľku. Hračky, ktorých sa nikto nedotýka. V miestnosti je ticho a obrovský smútok, ktorý sa jej usádza v hrudi ešte dlho po prebudení.
Okrem toho rieši problémy so srdcom a vysoký krvný tlak. A nosí v sebe zvláštnu nostalgiu – miluje 20. a 30. roky minulého storočia. Nábytok, šaty, atmosféru tej doby. Keď vidí interiér z tohto obdobia, zaplaví ju pocit domova a zároveň smútok. Často hovorí:
„Ja mám pocit, že sem nepatrím.“
Rozhovor pred regresom
Keď mi opisovala svoj opakujúci sa sen, v mojom podvedomí sa začal rozvíjať iný príbeh.
Ako som ju počúvala, začal sa mi v obrazoch skladať osud ženy z prvej polovice 20. storočia. Ženy, ktorej uniesli malé dieťa. Videla som prázdnu detskú izbu. Postieľku, ktorá zostala pripravená na návrat. Hračky, ktorých sa nikto nedotýka. Matku, ktorá hľadá svoje dieťa celé roky. Až do svojej smrti. Nikdy sa s tým nezmierila.
Ten pohľad na prázdnu izbu – presne ako v jej sne.
Takéto obrazy sa mi niekedy dejú spontánne. Objavia sa počas rozhovoru, akoby sa niečo chcelo ukázať. Keď sme sa blížili ku koncu úvodného stretnutia, povedala som jej len toľko, že sa mi pri jej rozprávaní vynoril určitý príbeh.
Samozrejme, hneď chcela vedieť aký.
Vysvetlila som jej, že ak by som jej teraz rozpovedala to, čo sa mi ukázalo, mohla by som ovplyvniť jej vlastný regres. Bola som presvedčená, že ak je ten obraz dôležitý, jej duša si naň spomenie sama. Sľúbila som jej však, že po regresnej terapii jej všetko rozpoviem.
Regres
Počas regresu sa začal odkrývať príbeh.
Videla sa ako mladá žena z bohatej rodiny. Žila v honosnom dome obklopenom rozľahlou záhradou. Dom bol reprezentatívny, plný spoločenských udalostí, no pre ňu nebol miestom pokoja.
Najviac sa cítila sama sebou v záhrade. Bola hlboko spätá s prírodou. Stromy, vietor, ticho jej dávali viac než ľudia. Keď sa v dome konal ples, nedokázala vstúpiť. Stála pred dverami do veľkej sály plnej hostí a jej telo odmietalo spolupracovať. Akoby bola prikovaná k zemi. V hrudi cítila tlak, dych bol plytký, žalúdok stiahnutý. Spoločenská rola ju dusila rovnako ako pevne utiahnutá šnurovačka.
Jej matka bola aristokratická, chladná žena, orientovaná na prestíž a spoločenské postavenie. Medzi nimi nebola blízkosť. Skôr napätie, tiché výčitky a večný pocit, že dcéra nie je dosť dobrá. Ani dcéra k matke necítila lásku – iba smútok z neprijatia a vnútorný vzdor.
Manžel bol pohľadný, uhladený muž s vyberanými spôsobmi. Na verejnosti pôsobil dokonale. No citovo bol vzdialený. Viac si rozumel s jej matkou než s ňou. Ona sa vedľa neho cítila osamelá, nevidená, nechcená. Ako súčasť výzdoby, nie ako milovaná žena.
Keď otehotnela, dieťa pre ňu znamenalo nádej. Nádej na lásku, ktorú dovtedy nepoznala.
Jedného dňa vyšla na koňa. Jazda bola pre ňu pocitom slobody, jediným miestom, kde sa mohla nadýchnuť. Kôň sa však náhle splašil. Postavil sa na zadné a ostával na nich, divoko sa vzpieral. Držala sa zo všetkých síl. Snažila sa ho udržať, pevne zvierala opraty, telo napnuté až do bolesti. Kôň bol nekontrolovateľný. Ona sa držala tak dlho, ako vládala. Dlho bojovala. Nechcela padnúť. Nechcela stratiť kontrolu. Nechcela stratiť dieťa.
Až keď jej došli posledné sily, ruky povolili. Spadla.
Pád bol tvrdý. A spolu s ním prišla strata. Dieťa potratila.
Objavil sa obraz pomníka. Vedela, že patrí jej nenarodenému synovi. Smútok bol obrovský. A vina ešte väčšia. Mala pocit, že zlyhala ako žena, ako matka. Nedokázala ochrániť to najcennejšie.
Táto vina sa jej usadila v tele. Uzavrela sa, stiahla sa od ľudí, od manžela, od sveta. A napokon potrestala vlastné telo – akoby mu vyčítala, že život neudržalo. Zomrela tak, že si sama dopichala brucho.
Počas regresu cítila silný tlak na hrudi a žalúdku. Rovnaké miesta, kde dnes cíti svoje zdravotné ťažkosti.
V duchovnej rovine sa potom stretla s dušou nenarodeného dieťaťa. Uvedomila si, že táto duša patrí jej súčasnému najmladšiemu synovi. Stretnutie bolo tiché, hlboké a liečivé.
Obraz, ktorý prišiel ku mne
Po skončení regresu sa ku mne vrátila s otázkou:
„A čo ten príbeh, ktorý sa vám ukázal?“
Najskôr som váhala. Nechcela som nič podsúvať ani vytvárať konštrukcie. No na jej naliehanie som jej napokon rozpovedala obraz, ktorý sa mi ukázal ešte počas nášho prvého rozhovoru.
Videla som ju ako matku malého chlapca v 20. rokoch minulého storočia. Jedného dňa zmizol. Bol unesený. Hľadala ho celé roky. Nikdy ho nenašla. Detskú izbu nechala presne tak, ako bola. Postieľka, hračky, všetko pripravené na jeho návrat. Každý deň sa vracala do tej miestnosti. Žila medzi nádejou a zúfalstvom. Ten príbeh nikdy neuzavrela.
Keď som to dohovorila, ostala úplne ticho.
A potom povedala:
„Ja mám celý život panický strach o svojho syna. Keď bol malý a chvíľu som ho nevidela, prepadla ma taká panika, že som to nevedela predýchať. A ja sa celý život bojím, že ho niekto unesie.“
V tej chvíli si všetko spojila.
Jej nadmerná kontrola. Jej potreba mať veci pod dohľadom. Jej prísnosť. Jej neschopnosť dovoliť si slabosť.
Ak raz zažijete stratu, ktorú nemôžete ovplyvniť, vznikne vnútorný sľub:
„Už nikdy viac. Už všetko ustrážim.“
Možno duša niesla spomienku na stratu. Možno to bol energetický odtlačok neuzavretého príbehu. Možno narodenie jej syna otvorilo starú ranu, ktorá sa chcela konečne uzdraviť.
Regresná terapia nie je o dokazovaní minulých životov. Je o tom, že duša dostane priestor rozpovedať príbeh, ktorý bol príliš bolestivý na to, aby bol vedome prežitý.
Keď sa pochopí pôvod strachu, smútku či psychosomatických ťažkostí, môže sa začať uvoľňovať tlak – v srdci, v tele, v mysli.
Niekedy stačí, aby príbeh konečne zaznel.
A duša si môže vydýchnuť