26/08/2025
Zamyslenie pre dospelé deti a ich rodičov. Dnes opačná otázka, čo majú robiť dospelé deti, keď si ich rodičia držia ako kamarátov, dôvernikov alebo rovno ako vlastných rodičov? Niektorí rodičia majú ten dar obrátiť role h**e nohami. Namiesto toho, aby ostali rodičmi dospelých detí a začali nás vnímať ako rovnocenných, spravia si z nás svojich dôvernikov, psychológov, poradcov, opravárov, donáškovú službu. Skrátka, stanú sa nebadane našimi deťmi. Volajú dcére. Vieš čo? Tvoj otec je hrozný. Alebo ja už neviem čo s tou prácou? Synu, príď opraviť práčku, cestou kúp rožky a prines mi aj trochu utešenia, lebo ma v práci naštval šéf. Alebo. „Dcérka ty si moja najlepšia kamarátka. Môžem ti povedať všetko." No nie, nemôžeš. Na to máš kamarátky, kaderníčku, internetové diskusie, nie vlastné deti. Pretože dieťa sa pri takýchto rozhovoroch necíti ako blízka osoba, ale ako operátor na preťaženej linke. Pre drámu o susedoch stlačte jednotku, pre výčitky o manželovi stlačte dvojku, pre nekonečné fňukanie a sťažovanie stlačte trojku. Keď si robí rodič zo svojho dieťaťa vlastného rodiča, vyžaduje starostlivosť, pozornosť a servis, tak je to, ako keby si zobral psa na prechádzku a potom mu podal kľúč od auta. No tak Rex, teraz nás odvez domov. Nehovorím o praktických riešeniach, keď rodič potrebuje naozaj pomoc. V rámci možností v našom vlastnom živote, poďme do toho. No niektorí rodičia chcú starostlivosť, aj keď majú viac energie ako my po dvoch Red Buloch. Nejde o to, že by deti nemali pomôcť rodičovi, keď to skutočne potrebuje, ale niektorí rodičia nepotrebujú pomoc. Chcú servis, nie porozumenie, ale pravidelný odber nášho času a života. Potrebná pomoc alebo podpora rodičovi? Jasné, áno. Byť jeho terapeut, taxikár, partner alebo nonstop poradenská linka alebo spovedník? Nie. Takže čo robiť? Nastaviť hranicu a povedať mami, ľúbim ťa, ale ja som tvoje dieťa, nie terapeut. Chcem byť v kontakte, ale potrebujem aj svoj priestor. Ocii, rád ti pomôžem s autom, ale tvoje manželské problémy fakt nevyriešim. Nepotrebujem vedieť všetko, čo si robil a zažil. Potrebujem žiť svoj život. Vychovali ste z nás dospelých, ktorí zvládajú svoj život. Zvládli ste to a my vám ďakujeme. Teraz, keď máme vlastný život, potrebujeme žiť ten svoj, nie váš. Deti v dospelosti nie sú nič dlžné. Môžu dávať zo srdca, ale nie z povinnosti.
