21/11/2025
Nerobiť je viac alebo vypnime produktivitu a zapnime seba
Pravdepodobne od priemyselnej revolúcie v 19. storočí sa začal klásť veľký dôraz na produktivitu.
Človek ako stroj
Ľudí nahradili stroje a človek sa začal pretekať s mechanizmami, ktoré sám vytvoril. Pokojná práca stáročia prispôsobená prirodzenému tempu človeka, ktorý vstával za úsvitu a líhal si za súmraku sa vo svetle plynových lámp stala neprirodzenou. Cirkadiánny rytmus prispôsobovaný prírode sa zmenil. Deň sa predĺžil a tempo sa zrýchlilo.
Tempo sa zvýšilo
Neúmerne schopnostiam človeka a normou sa stalo niečo, na čo sme neboli adaptovaní. S tým rástli aj nároky a náhľad na to, čo je už dosť a čo ešte nie. Človek prestával rozpoznávať mieru. Prestával pozorovať svoje vnútorné hodiny, ktoré boli predtým zosynchronizované s prírodou. Jeden z následkov nesynchronizovanosti môže byť napríklad nespavosť spôsobená neprirodzeným svetlom.
Svetlo
Je dôležité pre správne nastavenie cirkadiánnych rytmov. Mnohé hormóny či neurotransmitery reagujú práve na svetlo. Melatonín zohráva dôležitú úlohu pri striedaní spánku a bdenia. Hľadiac do žltého svetla, ohniska, alebo krbu, po tom, čo prirodzené svetlo zapadlo, pomohlo navodiť správnu atmosféru na spánok. Akú farbu malo toto prirodzené svetlo, či už z ohniska alebo zo zapadajúceho slnka? Vieme si na to spomenúť sediac pod LED pásikom bieleho svetla? Bola to hrejivá žltá farba. Svetlo sa stlmilo, nebol svetelný smog.
Bol čas na premýšľanie
Nie sme nostalgickí, keď spomenieme, že pri tlmenom žltom a hrejivom svetle bol čas na vzťahy. Na rozprávky a rozprávanie. Bola to vlastne forma naratívnej terapie. Starý otec rozprával vnúčaťu svoje skúsenosti, spomienky, prikášlené fantáziou. Vznikali poklady rodinnej tradície, reflektovala sa životná skúsenosť, vypovedali sa krivdy i radosti. Vnúča ich potom rozprávalo svojim deťom. V čase televízie a hlavne online priestoru, fragmentácie rodiny, pod bielym svetlom žiaroviek túto skúsenosť strácame.
Aj v neproduktívnom čase sme produktívni
Pokojné zdanlivo lenivé večery, ale tak dôležité pre budovanie kolísky spomienok, kolísky osobnosti, pre zakotvenie v korienkoch rodiny, sa vytratili. A aj v čase, ktorý by mal byť nahradený zdanlivou neproduktivitou, je mozog namáhaný podnetmi, ktoré nevládze spracovať. Nemôže, evolučne k tomu nie je uspôsobený. Veď len pred sto rokmi sedela rodina pri teplom svetle v príjemne sálavom teple kozuba. Spolu.
Dnes sme spolu izolovaní
V jednej izbe každý na mobile. Najlepšie so slúchatkami. Pre rodičov je čoraz náročnejšie vytvárať momenty vzájomnosti. Vracať teplo rodinného kozubu. Vytvoriť atmosféru spred doby mobilov. Naučiť najskôr seba samých a potom aj deti, že produktivita nie je len o kvantite. A že produktivita samotná nie je cieľom.
Kompas sa pokazil
Produktivita mala slúžiť na vytvorenie väčšieho blaha. Ale cieľ sa odchýlil, môžeme povedať devioval a chytil nás do siete, ktorú si človek vytvoril a teraz ju „nasáva s materinským mliekom“. Musíme byť produktívni. Priam môžeme parafrázovať, že „ak nič neprodukujem“, akoby som nebol. Ale dieťa i dospelý potrebuje potulky.
Zdanlivo bezcielne potulky
Boli zdrojom dobrodružstva, overovania si vlastných síl, snívania, ktoré nebolo patologickým denným snením, ale pripravovalo na role, ktoré v živote človeka čakajú. Snívanie nám umožňuje skúmať rôzne alternatívy, vidieť sa v nich, umožňuje pocítiť, kam ma to ťahá. Potulky, či už skutočne lesom, či lúkou, alebo iba v mysli, pripravovali na život. Dnes sa mladí ľudia nevedia rozhodnúť, ktoru cestou ísť. Nemajú víziu a nemajú spojenie s vlastným srdcom – rozumieme pod tým celú osobnosť. A nemali ju kedy získať, nemali kedy skúmať svoje srdce, pretože toto sa nedeje vedome, ale práve v tých zdanlivo neproduktívnych situáciách. Vtedy vznikajú asociácie.
Vtedy sa pohrávame s konceptami
A tak vznikli významné objavy. Einstein sa netajil tým, že jeho najväčší objav, teória relativity, sa zrodil, keď hral na husle. Inšpirujúcich huslistov máme niekoľko: pápež Benedikt XVI., kardinál Špidlík. V čase, keď svoju pozornosť prepožičiame kreativite, sa nám tieto chvíle odvďačia tak, že náš mozog dostanú do tzv. východiskového stavu.
Východiskový stav mozgu
Alebo inými slovani „default mode network“ je stav, kedy sa nesústredím na konkrétnu úlohu, vnímam, meditujem, hrám sa s myšlienkami. To, čo bolo predtým definované, naše vedomosti, zručnosti, sa voľne spájajú a vytvára sa niečo nové.
Takto vznikajú nápady
Takto sa spájajú zdanlivo nespojiteľné asociácie, takto sa často vyriešia problémy, ktoré sa zdali neriešiteľné. Vytvorí sa nová kreatívna cestička. Myseľ a hlavne kreativita sa rýchlo vyčerpá, ak sa urputne ale zbytočne sústredíme na nejaký problém. Zasvietime akoby žiarovkou mysle na jedno miesto, ale nevidíme kontext.
Na to potrebujeme nechať mysel voľne sa prechádzať
Voľne sa prechádzať na šírom priestranstve, teda bez sústredenia sa, ale i bez vopred daných ohraničení. Oddych, plávanie, beh, potulka prírodou, maľovanie, hra na husle, snívanie, a potom návrat do reality, posedenie v kresle a príjemná hudba, to sú pomôcky pre invenciu a následne na produktivitu.
Takže produktivita sa rodí v zdanlivej nečinnosti
A my musíme akoby upgradovať to, čo sme si mysleli, to, čo nás učili, to, čo vidíme okolo seba. Naučiť sa vypnúť seba a zapnúť dušu. Teraz nastáva obdobie, kedy sa musíme učiť to, čo je pre nás prirodzené, hľadieť do ohňa, stlmiť osvetlenie, posedieť, potúlať sa, pozorovať. Vypustiť myšlienky na pašu, všímať si. Máme mnohé techniky, ktoré nás učia to, čo bolo predtým prirodzené.
Všímať si
Púpavu na lúke, aké krásne sú semienka z bielej hlavičky, ktorá odkvitla, vnímať ročné obdobia, že v lete sú krásne východy slnka a lúka je rozjasnená kvetmi, treba nám cítiť, že tráva šteklí na lýtkach a na jeseň šuští lístie a v zime sú vločky zase obdobou semienok púpavy, ale chladia a rozpúšťajú sa na nose. A na jar sa prebúdzajú jemné steblá kvetov spod snehu. A potom si všímať aj svoju dušu, čo prežíva.
Byť v spojení so sebou
Sebareflektovať, a potom reflektovať to, čo je okolo. To sú polienka kreativity. Prečo sa dnes musíme učiť, že pruduktivita sa zrodí v neproduktivite, invenčnosť v oddychu a sledovaní krásy? Pretože sme stále v režime online, alebo stand-by. Pretože tak, ako nevypíname mobily, nevypíname ani samých seba.
Možno ani nevieme
Že práve toto potrebujeme, možno sme už tak unavení a sústredení na „riešenie“, že pre kreativitu ani nemáme priestor, ba ani ju neočakávame. Tak, ako hamburgery v 50-tych rokoch mali 150 gramov a dnes 300 gramov a stalo sa nám to normou spolu s obezitou, aj online režim je už norma.
A preto
Vypnime aktivitu a zapnime seba! Naučme sa potulovať, naučme sa tvorivej nečinnosti a objavíme, že pole s balmi obilia je ako obraz od Moneta, že západ slnka nad kapustným poľom je nádherný a pole so stonkami po pokosenej repke olejnej je ako abstraktné dielo svetoznámeho umelca. Nájdime svoj off line režim, kde kraľujú predstavy, vízie a pohrávanie sa s konceptami. A prestaňme v mysli chodiť iba vychodenými asfaltovými cestami.
Často si neuvedomujeme
A je čas to zmeniť, že naše myslenie bez snívania sa môže stať rigídnym. Ak sme ustavične uponáhľane „produktívni“, pozeráme sa na svet i na seba ako z okna uháňajúceho vlaku. A môže sa to javiť ako norma. Vystúpiť z vlaku je ťažké. Ale dá sa to, a potom zistíme, že krajina dostáva kontúry. Krajina, o ktorej sme v online režime až tak veľa nevedeli, krajina našej duše.
Poďme sa túlať
A zapnime svoje túžby, detské sny, radosť z očakávania a z jednoduchých vecí. Nemusí to byť ľahké, veď treba to i to, ale to i to sa dá zvládnuť oveľa jednoduchšie, ak si naša myseľ odpočinie v tvorivej nečinnosti pri tlmenom svetle zapadajúceho slnka. Neveríte? Aj v pomaly päťdesiatke sa dá začať maľovať, lebo reflektujete krásu, len tak, bez nutkania byť produktívni. Niečo o tom viem.
Z. Mojzešová pre Bedeker zdravia
