23/10/2025
V tradícii keltských sviatkov má svoje významné miesto Samhain a slávil sa 31. októbra. Podľa keltského kalendára je 1. november prvým dňom nového roka a koniec zberu úrody. Tento deň bol rovnako ako u Slovanov dňom pohanských obradov uctievania mŕtvych a začínala ním temna a studená časť roka. Bolo to obdobie keď sa verilo, že hrádza medzi našim a iným svetom je tenká, keď sa ľahko komunikovalo s túlajúcimi mŕtvymi. Je to magický čas, kedy zákony priestoru a času prestávajú platiť.
Kelti v tento deň vzdávali poctu svojim predkom, zabíjal sa dobytok a dokončovali sa posledné letné práce. To čo sa do tohto termínu nestihlo pozbierať z polí sa už nemohlo zbierať. Patrilo to duchom prírody. V čase Samhainu sa otvárali sídy – mohyle túlajúcich škriatkov.
Domy sa upratovali, aby boli pripravené na návštevy predkov. Tradične sa mladí ľudia odievali do bieleho a zahaľovali sa slamenými maskami. Často sa stávalo, že si vymieňali odevy aby oklamali prichádzajúcich duchov. Od západu slnka do svitania sa vyprávali strašidelné príbehy. Označené kamene so zárezmi sa hádzali do ohňa a ráno sa vyberali z pahreby aby predpovedalo čo postretne človeka v ďalšom roku. Z keltských bohov bol so sviatkom Samhain spojený boh Dagda, ktorý mal moc zabíjať živých a kriesiť mŕtvych a jeho partnerka bohyňa Morrigan – Veľká kráľovná, trojná keltská bohyňa. Táto bohyňa mala tri podoby, ako Badb ( vrana), Macha (havran) a Nemoin ( zúrivosť, krkavec) a bola obávaná, pretože riadila bitky a predpovedala ich výsledky. Dokázala na seba brať rôzne podoby a keď niekto nevyhovel jej rozmaru, dokázala sa premeniť na úhora, vlka alebo na jalovicu.
Iné spojenie tohto sviatku je s bohom Woden (Ódin) ako boha mŕtvych. Podľa tejto tradície sa v preoblečení za divokého koňa a v iných maskách, vrátane maškár znázorňujúcich tajomstvo života, smrti a znovuzrodenia chodilo od domu k domu.
Samhain je časom predtúch, vyrovnania s chaosom, z ktorého vychádzajú nové nádeje, nové myšlienky a nový život. Kelti verili že duše mŕtvych odchádzajú do Ríša Zásvetia a predstavovali si, že je niekde na západe v kráľovstve súmraku a svitania. Podľa nich je to územie radosti, blaženosti alebo ju vnímali ako zem leta. Bola miestom slávností a lásky, poučenia a odpočinku. Niektorí mali za to, že sa nachádza tam, kde je bdelému zraku a sluchu nedosiahnuteľná a že sa nachádza pod zemou v ríši škriatkov v návršiach nazývaných sídy. Niektoré zdroje hovoria o krajine pod morom, alebo o ostrovoch v mlhách za horizontom. Do hrobov ukladali zbrane, šperky, odev a zásoby jedla a pitia nie len pre nebožtíka, ale aj na uctenie jeho priateľov v ríši Zásvetia.
